Určite ste už počuli pojmy: hyperaktívne dieťa, indigové dieťa, atď.

Stále viac sa objavuje „No čo s tým?“.

Skoro iste všetci vnímame, že v tomto období sú deti úplne iné ako boli pred napr. dvadsiatimi rokmi. Takéto deti nazývajú hyperaktívne. Ja osobne to nemám rada, lebo tieto deti sú síce veľmi aktívne, ale súčasne sú veľmi šikovné, rozumné. Potrebujú úplne iný prístup, ako tomu bolo v minulosti. Vyžadujú, aby sme ich brali ako rovnocenných partnerov, aby sme nevymýšľali, ale aby sme im povedali pravdu a vysvetlili túto pravdu primerane ich stupňu vývoja a aby k nim dospelí a rodičia nepristupovali z pozície neomylnej autority, ale aby sme robili kompromisy aj my. Samozrejme, to neznamená, že teraz im máme dovoliť všetko. Ale majú právo vedieť, čo sa prečo deje a ukázať im hranice, v ktorých sa môžu hýbať. Nasmerovať ich, sledovať ich schopnosti, rozvíjať to ďalej, aby nemali potláčané emócie a vytvorené bloky už v detstve.